Bostonská päťka MORNE v sebe pojí individuality z rôznych zákutí scény a dnes už, povedzme, kultových kapiel ako napríklad DISRUPT, FILTH OF MANKIND a GRIEF. Hudobná náplň MORNE je ale od vyššie spomenutých spolkov diametrálne odlišná a určite nejde o akýsi chaotický špinavý, bahenný crust. Aj keď je pravdou, že fragmenty a neodmysliteľný vplyv svojej hudobnej minulosti Američania určite neskryjú.

Pätnásť minút slávy a určitú poctu si MORNE vyslúžili už po vydaní svojej prvotiny „Untold Wait“. Dennis Dread vtedy „vypálil“ ich meno na ruku Maxa Necra z obalu posledného albumu DARKTHRONE. Áno, práve títo Američania patria k veľkým obľúbencom dua Fenriz – Nocturno Culto.

MORNE sa na novom albume „Asylum“ našli v pomerne jednoduchých, avšak o to údernejších kompozíciách. Ich hudba sa pohybuje na pomedzí isisovského post-metalu (obdobie „Panopticon“), monolitických gitarových plôch starých NEUROSIS a poriadne chrčivého crustového zvuku.

Plynulé rozvíjanie hudobných nápadov, postupné zhusťovanie atmosféry, zriedkavé zmeny tempa a občasné výkriky slepej agresivity – to sú príznačné črty hudobného prejavu MORNE. Mohutné vrstvenie melódií s miestami takmer heavymetalovým nábojom sa tu kríži s moderným doom metalom a skreslenými sludge gitarami, podporenými majestátnou klávesovou hrou. To všetko je prešpikované snovými ambientnými pasážami, ktoré prichádzajú vždy v tú pravú chvíľu.

Príkladom nech vám je úvodná výpravná hymna „Asylum“, ktorá v sebe kĺbi všetky tromfy MORNE. Od valivého, „primitívneho“ doomového riffovania, cez ambientnú pustinu, citovo vypäté pasáže páchnuce post-rockom až k bezhlavému plieneniu. Sedemnásť minút trvajúci epos je skvelou introdukciou do celej tvorby týchto náladotvorcov a veľkolepou ukážkou ich umenia.

Za zmienku určite stojí aj záverečný klenot „Volition“, v ktorom sa predviedli aj dámy Jarboe a Kim Force. Úvod nesúci sa v klasickom duchu AMBER ASYLUM, obohatený o hlas sirény Jarboe, sa po chvíli zlomí vo vznešenú sludgeovú jazdu plnú feedbacku a nádherných melódií. Urodzené zakončenie vyše hodiny trvajúcej hudobnej púte.

Určite nečakajte, že sa vám krása „Asylum“ zjaví po pár vypočutiach, ja sám som s týmto albumom zažil zopár ťažkých chvíľ. Od prvotného oslovenia moja nálada kolísala medzi rozčarovaním a totálnym okúzlením, až som sa nakoniec poddal. Je to predsa monštruózna porcia muziky a určitý čas trvá, kým ju poslucháč náležite vstrebe. Opätovné ponáranie sa pod hladinu sa však v tomto prípade určite vyplatí, pretože v konečnom dôsledku je „Asylum“ skutočne strhujúce dielo.